Zobudil som sa skoro ráno. Boli asi tri hodiny. Už sa mi nedalo spať, tak som oddychoval. Zdalo sa mi to, alebo počul chrčanie? Obzrel som sa a uvidel som pokrivkávať postavy. Kúsači!

Rýchlo som zobral barle a odkrivkal som k dverám. Zavrel som ich, ale nevedel som nájsť kľúč, ktorý tam niekde mal byť. Vyšiel som hore desiatimi schodmi a prešiel som celou chodbou. Za sebou som už počul chrčanie kúsačov.

,,Pomóc! Pomóc! Pomóc!"

Zatiaľ nikto neprichádzal a ja som stále kričal. Nakoniec vyšla z triedy hlavná skupina. Kristián, Richard, Betka, Adam, Roman, Monika a ďalší. Hneď za nimi prišli Kristína, Zuzana, Denis a Michal.

Lenže už bolo neskoro. Kúsač sa mi zahryzol do krku a krv mi začala tiecť ako divá. Zanechal som krvavý odtlačok na skrinke. Ostatný sa snažili zabiť zombie, ktoré postupne prichádzali. Keď sa im to podarilo, podišli ku mne.

,,Je mi to ľúto." povedal Kristián.

,,Nemusí ti to byť. Aspoň budem s Karolínou a Ondrejom." povedal som so slzami v očiach.

,,Nie ty to nechá...!" začal opäť Kristián, ale prerušil som ho.

,,Dúfam, že si zaslúžim zomrieť v pokoji." povedal som a naposledy som sa poobzeral po známych tvárach.

 

Po rušnom ráne sme pripravili pohreb, čo znamenalo spálenie. Prišli sme o Petra, ktorý bol ďalšia obeť ľudskej vražednosti. Kto bude ďalší? Doktor Sanrovský sa im vyhol len tak-tak. Ľudia, ktorých smrť Petra a ostatných zaujímali sa zhromaždili na ihrisku. Bol už večer. Pozerali sme sa na horiaci oheň. Podišiel som bližšie, medzi tých, ktorí boli so mnou ešte pred tým, ako sme sem prišli. Keďže svetlo prilákalo veľa kúsačov, musel som nachvíľu odbehnúť, aby ich bolo aspoň o trocha menej. Ledva som tam došiel, stalo sa niečo hrozné: cez medzeru, ktorá bola zakrytá drevom začali prenikať kúsači. Snažil som sa ich zabíjať, ale bolo ich veľa. Radšej som od tadiaľ utekal až dole a popritom som kričal: ,,Kúsači!"

Keď ma ľudia započuli, buď utiekli, alebo si išli pre zbrane. Ztrhla sa taká panika, že ľudia šlapali po ľuďoch. Zastal som v strede ihriska. Vedľa mňa sa objavil skupina Kristián a spol. Spolu sme bojovali, ale to nestačilo. Tí kúsači boli ako hydra: jedného sme zabili, prišli ďalší. 

,,Takto sa to nedá!" zakričal Kristián.

,,To veru nie!" súhlasil Adam.

,,Ústup!" zavelil Kristián.

Keď sme sa dostali k bráne, ktorá bola ďalším vchodom do školy, ale aj tam sa pretrhla reťaz a kúsači postupovali dnu. Našťastie nám na pomoc prišli ďalší ľudia zo školy. Medzi tými kúsačmi sme sa rozdelili na pár skupín. Ja som sa ocitol s Kristínou a Betkou. Ako sme bojovali, počuli sme výkriky. Cez to chrčanie sme ani nevedeli, z kadiaľ sa ozvali. Keď bolo kúsačov už menej, počul som: ,,Chyťte ho! Chyťte Richarda! To on všetko spravil!" Vtedy mi to už nebolo jedno. Ušiel som cez bránu aj s Kristínou a Betkou.

 

Najbližšie dva dni sme strávili v jednom dome poblíž školy. Nevedeli sme, prečo ma chceli dostať. Veď som nič nespravil! Jedla sme mali už len na deň, lenže sme videli, ako ľudia zo školy prehľadávali ostatné byty a tak sme sa báli vyjsť. Dnes sa nám ale nedarilo. Uvideli sme ľudí, ako išli do bytovky, kde sme boli my. Netrvalo to ani hodinu a našli nás. Jeden chlap na mňa vytiahol pištol. 

Takto to predsa nemôže skončiť!  pomyslel som si. 

,,Hej! Počkaj! Ľudia majú právo rozhodnúť o jeho osude." začul som Michala.

,,Ja som prišiel kvôli nemu o brata!"

,,Upokoj sa Samo! Odvedieme ho do väzenia!"

,,Veď žiadne nemáme!" začudoval sa Samo.

,,Tak od teraz budeme mať." 

 

Po uväznení Richarda som sa snažil prísť na to, prečo by to mohol urobiť. Nechápal som to. Zašiel som za jeho skupinou, alebo, lepšie povedané za tými, ktorí boli ešte s ním. Táto skupina bola malá aj na to, že dvaja členovia zahynuli pri napadnutí kúsačmi.