Neviem, čo sa to tu deje. Teda v podstate mi to pripomína ten seriál Walking Dead, ktorý som tak milovala. Vždy sme sa s najlepším kamarátom smiali a dohodovali sa, kde si pôjdeme zobrať veci potrebné na prežitie v tom pojašenom svete. V prvom rade: zostaneme doma a zavrieme okná. Potom, keď celý rozruch utíchne zoberieme nože alebo poprípade sekeru (viem, je veľmi nepravdepodobné, žeby sme našli sekeru, ale to je jedno) a vyberieme sa hľadať tie veci. Pre nožíky zamieriť do ikey, ktorá je nimi dobre zásobovaná, jedlo a pitie zo supermarketov a poprípade nejaké tie veci na upokojenie celej situácie. Hlavné je zostať kludný. Ja len dúfam, že spravil to na čom sme sa dohadovali. A verím, že ho niekedy uvidím. Živého. Ten, do ktorého sme narazili sa nám lapal na predné sklo. Môj otec pustil stierače, prisunul si ho k oknu, zobral ostrý predmet z nášho auta - ktorý, netuším ako sa tam dostal -mierne otvoril okno a prepichol mu mozog. On len padol na zem a všetci ľudia okolo začali nariekať a kričať na môjho otca, že je vrah. Všetko stíchlo a zrazu sa ozval krik. Všetci sa otočili a asi zbadali to čo nechceli. Videli ako jeden z nakazených začal žrať nevinného človeka. Nedá sa povedať, že by sa nejak upokojili. Jedine čo spravili bolo, že nekričali na môjho otca tie pofidérne slová. Pohli sme sa ďalej a v oknách nás už vyzerali. Obivaja sme si vydýchli, keď sme sa zbadali. Preniesli sme veci z auta do domu a pozatvárali dvere. Očakávali sme ešte jeho najlepšieho kamaráta s rodinou a moju najlepšiu kamarátku s rodinou. Nikto však nechodil. „Možno sú ešte len na ceste,“ povedal, keď zbadal môj smutný pohľad na našu spoločnú fotku. Nachvíľu, aby som sa aspoň trošku upokojila sme si ľahli do postele. Zobrala som si do ruky notes s perom, uvažovala som a písala. Ja s rodičmi, to sme traja plus môj chlapec s rodičmi a so setrou. To je sedem. Jeho najlepší kamarát s dvomi sestrami a s rodičmi a moja najlepšia kamarátka s bratom a s rodičmi. Ak dobre počítam je to 16. Zmestí sa 16 ľudí do jedného domu?  Nedokážem sa sústrediť na písanie. Z vonku je počuť krik ľudí, ktorý stále neprestáva. Veď ako by aj mohol prestať? Kričia stále viac a viac, myslia si, že ich to obíde no ani netušia, že práve ten krik ich priťahuje. Ako sme ležali v posteli som zrazu začula nejaký známy krik. Nemôže to byť pravda, nemôže to byť tá osoba. Z ruky mi vypadol notes, vybehla som von a bolo mi jedno čo ma čaká pred dverami. Zbadala som to, čo som nikdy netúžila vidieť.