Niekedy dávno som rozmýšľala o tom aké by to mohlo byť. Aké by mohlo byť žiť v apokalypse. Aké by mohlo byť nechať zomrieť všetkých ľudí, ktorých nenávidím.  Viem, že to je hnusné, ale myslím, že to ma každý z nás presne takto isto. Všetci  verní fanúšici walking dead sme čakali na apokalypsu a kedy sa prejavia naše schopnosti prežiť. Tipujem, že štvrťka z nás to vzdala, no my ostatní sa tak ľahko nevzdáme. Ešte tipujem, že slabí ľudia sa nechajú zabiť, lebo neveria, že by niekde tam v budúcnosti mohol byť liek. Neviem kam sa tento môj denník dostane, ale mala som ho pripravený na takúto situáciu a ten, kto ho našiel aspoň vie, ako to celé vyzeralo. Ak ešte niekto prežil. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo bola mórová epidémia? Prečo bola rozšírená ebola? Snažil sa niekto zhora preriediť ľudstvo? Bolo nás na svete veľa, tak preto vypustili niečo do vzduchu? Je smutné, že my- obyčajní ľudia- nedokážeme s týmto nič spraviť.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, aké by to bolo zabiť svojho nepriateľa? Áno, je to divná otázka, ale úprimne si myslím, že každý z nás sa nad tým aspoň zamyslel. Ja mám teraz šancu. Rovno ju zabiť, odrezať jej ruku, alebo ju nechať vonku, čo je skoro to isté ako smrť. So smrťou v očiach som sa vybrala za Oliverom, mimochodom- tak sa volá môj chlapec.

 „Je pokúsaná“ pošepla som mu do ucha tak aby to ostatní nepočuli, „vzadu na ruke, čo budeme robiť?“

Pozrel sa na mňa s vydeseným pohľadom, tak som pokračovala. „Máme 3 možnosti, odseknúť jej ruku, aby sa infekcia nešírila, pustiť ju k walkerom alebo ju zastreliť hneď teraz.“

Stále nechápal čo hovorím, nezažil to. Nikto z nás nechcel takto dopadnúť. Dohodli sme sa na tom, že to oznámime ostatným. Všetci sme sa zhodli na tom, že tu ruku odsekneme, ale ani jeden z nás sa na tom nechcel podujať.

„Ne-nemusíš sa báť, to zvládneme.“ Prihovárala sa jej moja mama. Vlastne, ani ja by som toto nezvládla, keby mi ma  niekto odseknúť ruku. Mne bolo zle už len z myslenia na to, že mi budú brať krv.

Dlho som rozmýšľala či sem napíšem aj to ako to prebiehalo, ale hádam, že ten kto toto nájde ma silný žalúdok. Mne sa chce zvracať znova, čo i len si na to spomeniem, už len znova ta predstava je hrozná.  Ležala na posteli, s rukou vysiacou z postele. Všetko to prebehlo tak rýchlo. Našli sme nejaké oblbováky, s ktorými sme ju mohli aspoň nachvíľu zbaviť bolesti, aj keď sme vedeli, že potom to bude bolieť ešte raz. Nakoniec sa na tom podujali naši otcovia. Začali sekať až sa sekera zastavila pri kosti. Nevedeli čo ďalej, tak sekali viac. Nemala som ďaleko od toho aby som neodpadla a fakt ju obdivujem, že to zvládla. Ruku sme zavesili na vedľajší dom, aby mali walkeri za čím chodiť. Oliverova mama sa podujala na to, že to zašije. Teraz spí na posteli a myslím, že zatiaľ bez bolesti. Rozruch na uliciach začína utíchať, začínajú miznúť ľudia preč. Preč z tejto ulice, preč z našeho mesta. Myslia si, že idú do nejakého záchranného centra, ale mýlia sa. Pozrela som sa cez okno a tam som ich zbadala. Živých a zdravých. Konečne.