Pamätám si, akoby to bolo včera –čo aj bolo- trápili nás horúčky, kašeľ, kýchanie a teraz? Teraz by sme boli radi, keby je všetko v normále. Neprešiel ani jeden deň a všetci sa zbláznili, čo to bude o pár rokov, ak niekto prežije? Horúčka teraz už neznamená obyčajnú horúčku. Horúčka je od dnes príznak zomierania. Máme vôbec bezpečné byť všetci v dome? Neboli práve tie domy v seriáli prázdne? Bez ľudí, poprípade s ukrytými walkermi? Všetci preživší boli vonku, v skupine ľudí, vo veľkom priestore. Dokáže murovaný dom prežiť apokalypsu?

V diaľke ich vidím. Predierajú sa pomedzi mŕtvymi. Nevedia, čo robiť. Nikdy predtým toto nezažili, nikdy nevideli ten seriál ani vec spojenú s walking dead. Spomínam si, ako ma všetci vysmiali, keď som sa chcela dohodnúť, čo spravíme, keď sa toto stane. „Apokalypsa? Ale prosím ťa! Si z toho už zblbnutá.“ Stalo sa to, teraz ich vidím. Vidím ich smrť v očiach, ich bezmocnosť. Ja sama som nevedela čo mám robiť. V diaľke ich vidím. Môj najlepší kamarát Dominik s dvomi sestrami a rodičmi sa len tak tak nesú. Oliverovi a moji rodičia prekladajú z našeho auta veci do domu, jedlo, pitie, spacáky a veci tomu podobné. Trhla som sa. Prebrala sa. Všímam si ju, celú od hlavy až po päty. To dievča, je celé spotené. Má horúčku a asi jej pomoci už niet, snažili sme sa. Hodili sme ju von. Nechali sme ju zožrať walkerom. Trhali ju po kúskoch. Oliver a Dominik to celé videli. Videli ako im umiera spolužiačka v kriku od bolesti. Bohužiaľ táto predstava sa páčila asi len mne. Nechceli ju nechať trpieť, ale nikto nevedel čo robiť. A ja? Ja som presne vedela čo mám robiť, ale bála som sa. Ja nedokážem zabiť ani len muchu, nie to človeka preboha! Máme ju nechať zamknutú v izbe? Máme sa budiť s pocitom, že nás chce zabiť? Alebo ju máme zabiť my? Nikto sa na to neodvážil, až na mňa.

Pozerala na mňa so slzami v očiach. „Sprav to. Musíš to spraviť.“ Držala som v ruke nožík. Nikto sa na to nechcel pozerať, takže som v tej izbe bola len ja a ona. Pozerali sme sa na seba. Ona s horúčkou plakala a ja som sa presviedčala, že to zvládnem. Nebola by lepšia predsa len tá moja predstava? Zavrela oči. Už sa nepreberie. Nedýcha. Ja tu stojím nad jej telom. „Nemôže to byť také ťažké!“ Hovorila som si, aj keď som sa pri tom cítila ako nejaký samomluvec. „Nemôže! Dokážem to!“ Začala sa prebúdzať, teda v podstate nie ona, ale walker v nej. Snažila sa postaviť. Je celkom divné vidieť niekoho bez ruky, ako sa vám snaží zjesť čo i len kúsok z vás. Nečakala by som, že to spravím, nečakala by som, že bude vyzerať tak..nevinne. Približovala sa ku mne, stále viac a viac chcela kúsok zo mňa. Načiahla som sa s nožíkom a bodla jej do hlavy. V tú chvíľu som sa zrútila. Ja- dievča, čo nedokáže zabiť ani len muchu- zabila niečo, čo bolo predtým človek. Zrútila som sa. Dievča spadlo na zem a ja s plačom s ňou. Nepatrím do tohto sveta, aj keď som na to vždy čakala.