Nasledujúce ráno.
Idem s Davidom,Claudiou po parku .
Najprv som len počul zombícky rev.
Po 2hodinách ma napadlo že musí byť blízko a uviazol.
Ideme si po parku a zrazu vidíme niečo hrozné.
Jeden zombík je priviazaný lanom o strom.
Keď som knemu prišiel bližšie mal pri sebe list na rozlúčku:
,,Ja Kutiimír som to nezvládol, pohrýzla ma  moja vlastná dcéra.
Moja skupina ma priviazala o strom aby som už  nikomu neublížil.
Prosím choďte na univerzitu.Je tam bezpečne.
Nájdite môjho syna.Povedzte mu aby vynašiel liek.
Budem tu stáť navždy priviazaný do doby než bude existovať liek.
Potom na vedľajšom strome je napísané krvou na tabuli.
Prosím zastrelte ju.Ja som to nedokázal urobiť.
Obzerali sme sa ale nikto v okolí ako zombík nebol.
Našli sme mapu mesta.
Univerzita bola zakružkovaná.
Medzitým v našom dočasnom tábore.
Veľa zombíkov začali ísť za hlukom motorov.
Našli náš tábor.Počuli sme výstrely smerom od tábora.
Rýchlo sme utekali za zvukom.Ale väčšina znich to zvládla.
Ale moja mama nie.Bola dohryzená od zombíkov.
Mala už horúčku keď sme k nej prišli.Hovorila že je jej nanič.
Nevedel som čo mám robiť.
Skupinu som chcel zobrať na univerzitu.
Musíme tam nájsť toho syna ak vynájde liek môžeme ešte zahrániť aj moju mamu.
Časť skupiny neverila mojim slovám.
Tak teda hlasujme ozval sa Štefan.
Výsledky boli znepokojivé 21člená skupina sa rozhodla tesne.
14hlasov pre Univerzitu.
7hlasov proti.Tých sedem ľudí sa rozhodlo opustiť skupinu.
Nikoho z nich som nepoznal.Povedali že idú na Lešť.
Dali sme im tretinu zábos.Rozlúčili sa a odišli na 4autách.
Ostali nám funkčných už len  päť áut.
Chlapi začali nosiť bandasky a zbrane von.
Dodávku musíme vyprázdniť.Všetká nafta a benzín sa presunie do ostatných áut.
Vyrazili sme na cestu.Mama mala stále horúčku.
David bol somnou v aute.Mama ležala na zadnom sedadle.Po dvoch hodinách zaspala.
Chvíľu bolo ticho.Potom vstala a vrhla sa ponás.Ja som šoféroval .
David jej prepichol čelo dlhým  šrobovákom.
Nato padla na sedadlo.David bol celý od krvi a nepohrýzla ho.
Do vysielačky sme oznámili že musíme zastaviť.
Vykopal som jamu a ostatní položili tam ostatný jej telo.

Bolo mi smutno.Nestihol som ani povedať že možno ešte stále  žije otec a brat.
Malo to byť prekvapenie.Žiaľ osud bol iný.O to viac  som chcel ísť nauniverzitu.
Ten liek musíme získať.Boli sme už iba  ulicu  od univerzity.Bola zabarikádovaná latami.
Niekto zvrchu strieľal na  chodcov.