Rozbehla som sa k Lukášovy a ťahala ho preč. Lenže ako ja môžem potiahnuť takého ťažkého a silného Lukáša ? "Choď od nej ďalej ! Uhryzne ťa !" zakričala som. Lukáš sa len usmial ale nič nepovedal. Na stolíku som videla nôž. Zobrala som ho a chcela som zachrániť Lukáša. "Stop!" zakričal Lukáš a chytil mi ruku. "Ona žije !" povedal Lukáš. "Čo blázniš ? Veď má červené oči !" zhúkla som. "Ona také oči má. Má šošovky. Ja ju poznám." povedal Lukáš. Zbledla som. Ustúpila som o dva kroky ďalej a nôž mi skoro spadol na zem, preto som si ho dala do vrecka. "A prečo sa nehýbe ?" spýtala som sa trasľavým hlasom. "Ona je proste taká. Keď sa bojí alebo má bolesti tak stuhne a nič nerobí len kuká do blba." odpovedal Lukáš. "A to ako môžeš vedieť ? " zasa som sa spýtala. "Lebo ju poznám nechápeš ?!" povedal Lukáš. "A odkiaľže ju po-" "Proste ju poznám ! To ti nestačí ?" skočil mi do reči Lukáš a už som sa ho radšej nič nepýtala. Aby som prišla na iné myšlienky išla som von na cestu poobzerať sa po okolí po nemŕtvych. Nikde nik. Akoby a pod nimi zem prepadla. A preto som odčerpala biobenzín z každého auta čo som videla na ulici. Bandasku som podala Jožovy a on to nalial do svojho Lentqoli (moderné auto s hovoriacou počítačovou asistentkou Ally -> niečo ako Siri na Iphonoch). Ja, Jožo a Šimon sme šli po zásoby a zbrane do mesta. Lukáš zostal s - údajne živou - Lenkou. Nastúpili sme do auta. Ally nefungovala ! Asi som natrafila na nejaké auto, ktoré malo ešte starý typ biobenzínu a Ally potrebuje novší.  Cestou sme videli zopár mŕtvych i nemŕtvych. Rozhodli sme sa že ich budeme volať žrúti. Ako prvé sme išli do nákupného centra. Chodili sme potichu a pohromade. Našťastie si nás ani jeden žrút nevšimol. Zobrali sme si deky, konzervy s mäsom i ovocím, vodu a ja som si potrpela na sladkostiach. Zobrali sme ešte nejaké veci a išli sme k autu. Nasadali sme do auta, keď zrazu Šimon zvrieskol a padol na zem. Jeden zo žrútov sa plazil po zemi a chytil ho za nohu ! Stuhla som. Jožo mi vybral z vrecka nôž a s nechuťou začal bodať žrúta. Nič. Nezabíjalo ho to. Čo by robil asi Lukáš ? On v kuse hráva tie blbé hry o zombiekoch. No jasné ! Trafiť hlavu. Presnejšie mozog. Odmrzla som a zobrala som kladivo, ktoré sme zobrali s obchodu. Zahnala som sa a trafila som rovno do hlavy. Žrút prestal. Hneď na to som hodila tyčku. Nikdy predtým som neurobila nič podobne nechutné. Šimon ma chcel objať ale ja som mu povedala že teraz radšej nie lebo smrdím ako vygrcaný rezanec. Celý spotený nám poďakoval a nasadli sme do auta. "Ako si vedela že treba bodnúť do hlavy ?" spýtal sa ma ujo Jožo. "To viem od Lukáša. Aspoň na niečo je dobrý." zaškerila som sa. Rozhodli sme sa ísť ešte do otcovej roboty po zbrane. Zastali sme pred obchodom. Cez sklenenú vitrínu som videla pohyb. Žeby otec ? Zaradovala som sa. Ale potom tá radosť zmizla a premenila sa na strach. Zbledla som. Po celom obchode sa tackali žrúti!