"OMG, OMG, OMG, OMG..." asi šesťkrát za sebou povedal z vyplaštenými očami Lukáš. Ja som šla zobudiť Lukáša a Lenku, zatiaľ čo Šimon uja Joža. Povedali sme im čo sa deje, avšak Lukáš neveril. To je celý Lukáš. Preto vyšiel na balkón a keď sa vrátil povedal: "Musíte len čušať a všade zhasnúť." Zhasli sme svetlá a na žrútov sme sa pozerali len cez okno. Vyzeralo to že dom kde sme boli my obídu, ale nestalo sa tak. Po chvíli sme počuli búchanie a škrabanie na dvere. Zľakli sme sa. No po chvíli sme počuli aj nejaký hlas. Pozreli sme sa pomaly z okna a videli sme ako nejaká žena aj s dieťaťom v náručí búcha na naše dvere. Rýchlo sme otvorili a pustili ženu dnu. Lenka sa k nej rozutekala a začala plakať. Bola to jej strynká, ktorá držala jej 2 ročnú sesterničku. Ako som si obzerala Lenkinu strynkú, všimla som si krv na pravej ruke. Preistotu som si skontrolovala nožík vo vrecku a priblížila som knim. "Krvácaš ?" spýtala som sa. Teta len sklopila zrak a povedala: "Pohrýzli ma." Všetci sme zhíkli a o krok ustúpili dozadu. Lenka začala ešte viac plakať a so slzami v očiach nás požiadala o pomoc. Lenže ako jej pomôcť ? "Kedy vás pohrýzli ?" spýtala som sa. "Asi pred 9 hodinami." povedala teta.  Zvažovala som možnosť zbaviť sa pohryznutej ruky, ale hovorila som si že je až moc neskoro. Nákazu už musí mať v celom tele. Čudovala som sa že ešte stále dýcha. "Prosím postarajte sa o moje dieťa. Má len 2 roky a chcem aby prežila túto "zombie apokalypsu" a aby sa zapísala do dejín. Pomyslela som si že tej musí riadne šibať. Ja si nemyslím že túto apokalypsu prežijeme. Šíri sa strašne rýchlo. A ak nevymyslia liek, tak sme v riti. Aj keď hovorí sa že nádej umiera posledná. Moje premýšlanie prerušila teta, ktorá nečakane odpadla. Podišla som knej a opáčila čelo. Bola strašne horúca a sotva dýchala. Zobrala som jej dieťa, ktoré ležalo vedľa nej a dala som ho Lenke. Tá ho objala a začala plakať. Ja som sa pozrela na chalanov a na uja, že čo ideme robiť. Na tvárach som im videla smútok, ale kto by nebol smutný? Zrazu začalo dvojročné dievčatko strašne revať. Lenka sa ho snažila utíšiť ale dieťa revalo čoraz hlasnejšie. Netrvalo dlho a počuli sme chrčanie a búchanie žrútov o dvere. Utekali sme na horné poschodie si po zbrane. Avšak žrúti boli hladný a rýchly. Nestihli sme zájsť naspäť ani ku schodom a už boli dnu. Lenka skričala a žrúti sa rútili rovno na nás. Dnu ich bolo asi 6, ostatný boli von. Preto treba hlavne zabarikádovať vchodové dvere, pretože tí prví žrúti dvere odrapili. Len tak sme tam stáli. Ja s lukom, Šimon s baseballovkou, Lukáš a Jožo zo zbraňami a Lenka sa skrývala so svojou sesterničkou v skrini a nožom v ruke. Pozreli sme sa so Šimonom na seba a prikývli sme. Blížil sa prví žrút. Triafala som doňho šípi ale keďže som luk dlho nepoužívala nešlo mi to. Lukáš len pokýval hlavou a zo zbrane vystrelil na žrúta. Netrafil sa. Ha, a že len ja som neschopná. Skryla som sa za skriňu a Šimon sa snažil stále strielať. Teraz sa pustil do žrúta Šimon s baseballkou. Trafil mu riadne do brucha ale nič to sním neurobilo. "Do hlavy! Ty tupec" zakričal naňho debil Lukáš. Šimon ale nestihol a spadol na zem. Žrút sa naňho rútil a on so strachom v očiach len sedel na zemi. Ja som vyskočila spoza skrine a objavila som sa za žrútom. Rýchlo som sa rozhodovala medzi nožom a zbraňou. Vybrala som si nôž, lebo bála som sa že s Coltom miniem a trafím Šimona alebo niekoho iného. Z celej sily som zabodla nôž zozadu do jeho lebky. Myslela som si že to bude ťažšie, lenže lebka bola v rozkladacom štádiu, takže bola celkom mäkká. Žrút spadol na zem ako zhnitá hruška. Usmiala som sa na Šimona a povedala som: "To bol iba jeden a takáto fuška." Poobzerala som sa po druhých žrútoch, lenže videla som niečo inšie. Dole pod schodami som videla ako ujo Jožo zápasí s jedným nemŕtvym, ktorý je pri ňom strašne blízko. Namierila som luk na žrúta, lenže tie moje šípy boli také staré a detské. Vybrala som si teda zbraň kedže nebolo času sa knemu rozbehnúť a zapichnúť mu nôž do hlavy. A ešte by som ho musela i vyťahovať s toho prvého žrúta. Namierila som na hlavu žrúta a zrazu sa mi všetko spomalilo. Pomaly som dýchala a stlačila kohútik. Paw. Trafila som žrúta presne do čela. Zmocnil sa ma adrenalín a začala som strieľať po ostatných nemŕtvych. Vyzerá to že mám talent na headshoty. Ostatný sa len pomne pozerali. Postrielala som všetkých žrútov v dome a chcela som viac. Chcela som viac zabíjania. Vybehla som von a zrazu "paw". Pocítila som bolesť pri ramene. Spadla som na zem a oči sa mi začali zatvárať. Všimla som si Šimonov smutný pohľad a poslédné čo som videla bol nejaký chlap na streche so sniperkou v ruke.