01x09: Pád Pevnosti
03.03.2014 21:15
Deň 5:
,,Čo spravíme?" spýtal som sa ich.
,,Neviem." povedal Kristián.
,,K autobusu!" povedal niekto.
,,To je dobrý nápad!" zareagoval som.
Začali sme utekať smerom k autobusu, ktorý bol zaparkovaný v strede pozemku Pevnosti. Snažili sme sa, aby si nás nevšimli. Lenže ťažké je si nevšimnúť dvadsať ľudí na kope.
Prvý headshot dostal človek tesne pri mne. Postupne strielali aj ďalších. Zrazu sa brána začala prevalovať. V poslednom čase sme predný vchod moc nečistili, pretože sme tam mali drevenné laty.
,,Pozor!" vykríkol som.
Zrazu si to všimli aj ostatní. ,,Všetci do autobusu!" zavelil jeden strážca.
Keďže sme mali zbrane pri sebe, kryli sme ostatných pred kúsačmi. Lepšie povedané: Chceli sme. Nevedeli sme, že ich tam bude toľko veľa. Vyrútili sa z tej brány tak, že sme nemali šancu. Pár sme ich stihli zneškodniť, ale vždy sa objavili ďalší a ďalší.
,,Sú ako hydra!" povedal Kristián.
Nedalo sa nič robiť. Museli sme ich zabiť, inak by nás zabili oni, alebo tí ktorí prežili, za to, že sme im nezachránili rodiny. Proste sme museli.
Keď nás začali obkľučovať, utekali sme dozadu, až sme zabudli na autobus. Stalo sa to isté, ako pred troma dňami, lenže tentoraz boli dvere už otvorené. Našťastie, niektorí stihli výjsť aj zadnými dverami (medzi nimi aj Monika) a pridať sa k nám. Utekali sme na druhú stranu Pevnosti (kde bol ešte starý plot) a tam sme ho prerezali. Potom sme vyšli na diaľnicu. Niektorých ešte zombie kusli.
Normálne moc utekať neviem (lebo po minúte sa mi už nechce), ale teraz som utekal najrýchlejšie, ako som vedel. Zastal som až na moste. ,,Čo bude teraz?" spýtal som sa.
,,Neviem." povedal Kristián.
,,V prvom rade sa musíme zoskupiť a nájsť miesto, kde by sme mohli zostať cez noc. Ja osobne navrhujem autobazár ktorý je asi pár metrov od tadeto." povedal Peter.
Tak, ako Peter povedal, tak sa stalo. Bolo oplotené. Otvorili sme bránu a vliezli sme do pár áut. Tam sme zaspali.
Deň 6:
Ráno ma zobudil krik. Vyšiel som z auta pozrieť čo sa tam deje. Keď som prišiel na miesto diania, neuveril som svojim očiam...
