Deň 0:

Musel som sa v prvom rade ochrániť. Lenže skôr, ako som stihol niečo urobiť, prišiel dovnútra môj ocino.

,,Videl si správy?“ spýtal sa ma.

,,Hej.“

,,Ja idem po maminu. Ty zostaň tu.“

,,Dobre.“ povedal som.

Lenže, hneď ako odišiel som vyšiel von. Výhoda bývania na dedine? Veľký pozemok a veci ako sekera a lopata, ktoré v meste nájdete akurát tak v obchodoch. Vošiel som do malej kôlne a z tadiaľ som zobral všetky veci, ktoré som mohol použiť proti zombie. Hneď, ako som to dokončil, prišli rodičia.

Boli celý zakrvavený.

,,Čo sa stalo?“

,,Nič. Iba nás pohrýzli.“ povedal ocino s pokojom Angličana.

,,Pohrýzli!?“ zvolal som naštvane. ,,Už ste odpísaní! Obaja!“ povedal som naštvane a odišiel som do izby. Prišli za mnou.

,,Ako si to myslel, Richard?“ spýtala sa mamina.

,,Stanú sa z vás tie veci.“ povedal som a ukázal som smerom von.

,,My...“ začal ocino, ale spadol na zem. Nasledovala ho aj mamina.

,,NIE!“ zakričal som.

Po desiatich minútach začali chrapčať. Už sú z nich zombie. Zobral som si malú sekeru. Chcel som ich zabiť, ale nemohol som. Vychovávali ma. Odtlačil som ich z izby. Zobral som si ruksak, a nahádzal doň všetky potrebné veci. Potom som rýchlo utekal som preč z domu.

Bol to zlý nápad ocitol som sa totiž v obkľúčení zombie. Už boli pri mne, keď som počul auto. Potom som otvoril oči a uvidel som ľudí vystupujúcich z neho. Mali zbrane. Potom som videl, ako postupne zabíjajú zombie.

Keď skončili, nastúpili do auta. Zrazu jeden dal dole okienko a spýtal sa ma: ,,Tak mladý, ty nejdeš?“