Už to boli tri dni, čo sa nedialo nič vzrušujúce pre obyvateľov Pevnosti. Zabíjanie zombie cez plot bola odteraz každodenná rutina (samozrejme iba na tých miestach, kde plot nenahradili drevenné laty). Zombie pomaly ubúdalo. Niektoré si jednoducho Pevnosť prestali všímať. V celom komplexe sme vybudovali pár stanov (väčšina v záhradkárskej oblasti). Pôvodne sme chceli odstrániť cestu, ale nemali sme dostatočné prostriedky a zároveň by hluk prilákal kúsačov, ako ich niektorí ľudia začali volať. Vďaka tomu, že väčšina ľudí zo záhradkárskej oblasti mala solárne panely, mali akú-takú elektrinu. 

Dnes naši preživší oddychujú na lehátkach a vôbec sa im nechce vstať. *

,,Som taká šťastná, že Kristián a Peter našli tie lehátka." povedala Monika. 

V poslednom čase tu vládli Kristián a Peter. Nás vnímali ako malé deti, aj po tom, čo sme zachránili komunitu. Takto som si zombie apokalypsu nepredstavoval. Našťastie sa nám darilo. Minule sme napríklad v jednej chatke našli veľa lehátok. Včera sme zas z blízkeho Sconta ukradli dodávku a zobrali sme si veci, ktoré sme chceli. Už nás nebolo len štyridsať (zistili sme, že niektorí ľudia na autobuse prežili). Postupne prichádzali ďalší ľudia, dokonca aj rodiny s deťmi! Za ten čas sme síce mali niekoľko úmrtí, ale pomohli nám v otázke zombie. Zistili sme, že nemusíte byť pohrýznutý, aby ste sa premenili, stačí zomrieť (samozrejme nemôžete mať poškodený mozog). Taktiež, že priemerne to trvá asi tri hodiny, pokiaľ sa premeníte (čas medzi smrťou a prebratím ako zombie).

,,Aj tie postele čo doniesli sú super." povedal Roman. Bolo počuť smiech a krik detí. Obzrel som sa a uvidel som, že pár z nich skáče na trampolíne. Postavil som sa. ,,To myslíte vážne?" spýtal som sa.

,,Čo akože?" spýtal sa Roman.

,,To, že sme uprostred boja o prežitie a deti sa tu zabávajú a robia krik, čo priláka viac kúsačov."

,,Nevyzerá to, že bojujeme o prežitie." okomentovala to Monika.

Zahrýzol som si do pery a povedal som: ,,Tak ja... od teraz začínam!"

,,Čo?" spýtala sa mňa.

,,Bojovať o prežitie!"

,,Čo ti šibe?" povedal Roman.

,,Možno." povedal som a bežal som smerom k ubytovni. Tam som si zobral všetky moje veci. Práve keď som vychádzal z izby, prišla Monika a hneď po nej aj Roman. Aj oni si zbalili veci. 

,,Predchvíľou ste mi povedali, že mi šibe." 

,,No a čo. Ideme s tebou." povedal Roman.

,,Tak poďme!" povedal som.

Úprimne povedané chýbalo by mi to tu. Mali sme tu totiž pohodlie. A bezpečie. Ale nemal som na výber. Musel som odísť. Deti v ich veku sú nebezpečné kvôli hluku. Nevydržalo by to tu dlho. Radšej teraz, ako potom. Vyšli sme z ubytovne, a vtom sa stalo niečo nečakané...

 

*Nechal som sa uniesť, preto je to v tretej osobe, takže ak vám to prekáža tak prepáčte