19. Marec 2034

La la la la la la la….

So slúchadkami v ušiach som vošla do triedy. Videla som niečo nevídané. Všetky decká boli natlačené pri notebooku jedného z nich. Keď ma uvidel Lukáš vo dverách a videl mi slúchadlá v ušiach, hneď sa ma spýtal: „Už to dávajú aj v rádiu ? “ Nechápavo som sa naňho pozrela a na otázku som odpovedala otázkou: „Čo také ?“ „Ty o tom nevieš ? Veď všade na nete je video o šialenom profesorovi, ktorý dokázal oživiť mŕtve mladé dievča.“ Vyplaštila som naňho oči a chytro som šla k notebooku. Pretlačila som sa cez nejaké hlavy a kázala som im to pretočiť, že som to ešte nevidela. Všetci sa po mne pozreli ako na blázna a ja som len povedala: „No čo sa na mňa kukáte ako sfetované veveričky ? Viete že rána sú premňa najhoršie a vôbec si nevšímam okolie, tak mi to láskavo pusťte.“ Stále sa tak na mňa pozerali, ale pustili mi to. Nikdy v živote som nevidela to čo vo videu. Nemŕtva všetkých dostala.

To video sme si púšťali znova a znova. Zastavili sme ho len vtedy, keď do triedy vošla naša triedna.

Bola vystrašená a povedala nám nech sa ponáhľame domov a kto nemá nikoho doma, nech ide s nejakým kamarátom. Keďže som doma nikoho nemala, šla som so Šimonom a Lukášom (dvojičky). Vždy som sa radšej bavila s chalanmi než s babami (ani neviem prečo) a oni ma brali ako chalana. No najlepší kamarát bol vždy Šimon. Prišli sme do ich domu. Lukáš šiel do izby zase gembliť. Šimon zakričal na rodičov. Neozývali sa. „Čudné, asi niesú doma“ povedal napokon. „Ale kde by boli ?“ Šimonovi rodičia nechodili do práce pretože zdedili obrovský majetok v Amerike, ktorý predali. Mali toľko peňazí, že si to neviem ani predstaviť. So Šimonom sme sa rozdelili: ja mám ísť pozrieť na záhradu, altánok a bazén a on prehľadá celý dom. Hneď ako som vyšla na záhradu, upútala ma krv na altánku a zvalený plot. Zľakla som sa a naspäť som utekala do domu. Volala som na Šimona. On pribehol ako srnka a ja som mu povedala o záhrade. Zbledol. Asi po 10 minútach prišiel dole Lukáš. „Čo ste tak ticho vy srabi ?“ zasmial sa nám. „A tebe je čo vypli internet ?“ vrátila som mu to. „Tak to ste boli vy ? No počkajte, keď vás chytím.“ škaredo sa na nás pozrel.

„Čo sme boli my? Čo ti už šibe, dočerta. Rodičia niesú doma. Je zvalený plot. Na altánku je krv! Chápeš to ?“ zvreštal doňho Šimon. Lukáš sa zasmial a opäť povedal že sme srabi, bojkovia a ešte k tomu si vymýšlame. „Pozerajte sa na mňa. Idem sa okúpať v tej vašej krvi.“ chválil sa a išiel na záhradu. My sme sa len naňho nechápavo pozerali a on pokračoval. Zrazu Lukáš zastal.

Po zemi, v kaluži krvi sa plazila nemŕtva. Bola to ich mama !