V tom aute nebol nikto iný ako môj sused a jeho brat. Zakričal, aby som rýchlo nasadol do auta ale Berta sa pomaly tackala a spadla na zem a rýchlo som ju udrel lopatou po hlave. Išli sme rýchlo, ale zombíci boli v presile. Zablokovali cestu a tak sme museli zrážať všetkých čo nám vošli pod kolesá. Domov sme došli rýchlo. Hneď ako sme došli k paneláku horda stála všade na okolo. Boli sme obkľúčený. Potrebujeme sa dostať dnu. To bola jediná myšlienka čo a trápila najmenej. Celý čas som myslel na to či Dávid žije. Obaja susedovci so mnou rýchlo vtrhli do paneláku a povedali aby som našiel všetky zásoby čo tu sú a zbalil som si všetko na cestu, ako spacák a zbrane. Išiel som po schodoch do našeho bytu. Vtom sa zrazu otvorili naše dvere. V nich bol môj otec a brat. Bol som rád že to obaja zvládli, ale zľakol som sa, keď som uvidel motorovú pílu v jeho ruke. Opýtal sa ma:,,Si pohryzený? Ak áno, ďalej nevkročíš a odpílim ti ruky, aby si mohol byť užitočný aj po premene." Našťastie som nebol pohryzený a tak ma pustil dnu. Zbadal som svojho brata z metlou v ruke a z dvoma batohmi plného jedla.Otec mi kázal aby som sa čo najrýchlejšie zbalil. ,,O dve hodiny nám letí lietadlo." povedal. Zobral som si svoje dva nože, boxer a svoj obľúbený luk a svojich dvanásť šípov. ,,Toto si neber!" povedal mi otec a dal mi do ruky svoj bodák.Toto ťa ochráni lepšie. Za jednu hodinu som bol zbalený. Išli sme po susedovcoch ale našli sme jedného ktorý bol premenený. Hneď sa vrhol na nás. Ja som ho s bodákom v ruke chcel bodnúť, ale otec ma zastavil. Prikázal mi aby som ho len omráčil. Päť krát som ho udrel po hlave, ale nepohlo to s ním. Otec sa teda naštval a prebodol mu hlavu aby nerobil problémy. Povedal som mu že aby nehľadal ostatných sú tu už len naši susedia, čo ma zachránili. Stretli sme ich, ako vzduchovkou z balkónu strieľajú do zombíkov. Keď im došli náboje, prišiel môj brat s plánom ako sa dostať ku lietadlu bez toho aby sme boli zranení. Všetci sme mu museli dať mobily aby sme mohli uskutočniť jeho plán. Každý mobil vyhodil von oknom a volal naň aby prilákali zombíkov. Fungovalo to vďaka tomu, že zombíci stáli okolo zvuku mobilu a hlasno vydávali rev. Rýchlo sme naložili auto a išli na Smrekovú kde už boli lietadlá. Na prekvapenie tam bolo približne iba sedemdesiat ľudí. Všetci hádzali plno odpadkov a nabytku zo strechy na tie potvory. Bolo tridsať minút pred odletom a pilot oznámil aby sme išli do lietadla, lebo nemáme čas. Už sa sem tie potvory blížia. Máme tu pripravené nálože ktoré upútajú ich pozornosť aby sme mohli všetci odísť. Každý kto je pohryzený nesmie vstúpiť do lietadla. Nebolo v ňom veľa miesta tak som sa rozhodol s pár ostatnými čakať na druhé lietadlo. Môj otec a brat boli so mnou a preto som sa cítil bezpečnejšie. ,,Vrátime sa po vás za hodinu. Ideme na Sliač, aby sme mohli previezť čo najviac ľudí. Ostante tu!" Tá hodina bola nekonečná prvé lietadlo odišlo a my šiesti, čo sme čakali na ostatných, sme už boli nervózny, prišlo ešte pár ľudí no jeden bol pohryzený a on to tajil. Konečne prišlo lietadlo. Rýchlo sme naplnili batožinový priestor zbrane nám boli zabavené kvôli letu a posadili nás do lietadla. Musel som ísť na WC ešte pred letom tak som musel výjsť. Zrazu sa ozval krik z lietadla. Jeden zombík tam ležal ako mŕtvy a pohrýzol pilota. Vtom sa všetko pokazilo. Vybuchli štyri nálože na umiestnených bodoch a niekto po ňom vystrelil.Lietadlo sa hneď začalo vznášať a ja som nestihol do neho nastúpiť. Môj brat sa na mňa smutne díval z okna a chcel som tak veľmi ísť s nimi. Zrazu sa ozval rachot a letadlo začalo klesať. Nedokázal som ďalekohľadom zistiť, či prežilo, alebo spadlo, ale boli v ňom infikovaný a živý. Bol som v koncoch zostal som tam len z palicou a nožom. Vysielačkou som sa snažil zavolať pomoc, ale nikto neodpovedal. Rozhodol som sa že...

To be continue