Rozhodol som sa že sa nevzdám a pôjdem sa presvedčiť či ešte niekto neprežil a vyberiem sa za lietadlom smerom cez les na Sliač. Neveril som síce že mohlo spadnúť no musel som sa presvedčiť či to moja rodina a ostatný zvládli. Bolo už síce krátko po osemnástej, ale nehodlal som ostať spať na streche. Vzal som svoj spacák a na palicu som priviazal nôž. Išiel som pomaly dolu zo strechy po schodoch. Všade bolo strašné ticho. O tri poschodia som našiel otvorené dvere. Vošiel som dnu a rozhodol som sa že tu prespím. Nebol nikde ani jeden zombík a bol som paranoidný či ich niekde v izbách nenájdem. Potichu som pootvoril dvere päťkrát som udrel palicou do dverí a nič. Udrel som ešte štyrikrát a potom prišiel jeden zombík tak som ho rýchlo pichol nožíkom do oka. On na to len zareval a hneď spadol na zem. Potom som ešte dvakrát zabúchal no už nič sa nedialo. Vošiel som do jednej izby. Bola to chodba. Potom som prešiel celý byt a spokojne som zatarasil dvere stolom. Vošiel som kúpelne a tam bola tečúca voda. Spokojne som sa umyl, našiel som niečo na jedenie a ľahol som si do spacáku a zaspal som. Asi po pol hodine som sa zobudil na krik a streľbu a rýchlo som vyšiel na balkón no bola už tma. Niekto tam bol, no nemal som náladu to zistiť. Ráno som sa zobudil o 6:14 a rozhodol som sa vyraziť na cestu do lesa. Najprv som si musel ale prejsť celý cudzí byt a našiel som okrem jedla a vody poriadne lano. Rozhodol som sa ísť do môjho bytu keďže som mal klúče, bolo to celkom rozumné. Autoalarm húkal na susednej ulici, tak tá moja bola úplne čistá. Keď som vošiel do vchodu a všimol som si že je otvorené. Rýchlo som vošiel a zavrel. O osem schodov vyšie sa pomaly tackal jeden zombík. Neváhal som a rýchlo som mu palicou vyklbil mu sánku. To sa mi podarilo no palica sa pritom tlaku zlomila. Aspoň ma už nemohol čím pohrýzť. Hodil som mu lano okolo krku. Začal som česať byty sudedov a našiel som prenosnú chladničku na baterky. Bol som rád. Uložil som do nej mäso a potraviny, keď podľa výkonu bola schopná fungovať ešte  dva mesiace bez výmeny bateriek. Vzal som si svoj luk a tulec s dvanástimi šípmi. Vzal som sekeru a odťal som zombíkovi ruky. Už mi nemal ako ublížiť tak som otvoril našu pivnicu dal tam výbavu pre budúcnosť a luk. Našiel som čiernu fixu a napísal som na papiere A3: ,,Každý kto ešte žije a nie je pokúsaný nech sa dostavý na J.Bánika 21 dnes o šestnástej!!! Vyvesil som to na dvere a na auto, obchod, susedný panelák a čakal som že niekto dorazí. Zobral som si prázdny batoh a zombíka na lane. Rozhodol som sa to vyskúšať, či to funguje, alebo nie. Nemal somčo stratiť. Išiel som na susednú ulicu, kde na zemi bola mačeta a veľa tieľ. Ležalo ich tam už dosť a veľa ešte chodilo, ale nikto z nich neurobil nič. To mi stačilo. Vybral som sa ku kasárňam kde som chcel hľadať nejaké zbrane a ľudí. Dvere boli zatvrené. Nevedel som ako ich otvorím tak som sa rozhodol preškočiť trojmetrový plot. Nepodarilo sa mi to a tak som sa vykašlal na to, radšej počkám a skúsime to viacerí. Bolo už jedenásť hodín a tak som sa vybral do lesa. Po ceste mi spríjemňoval samotu zombík, ktorý sa pomaly tackal na lane som nou. Dal som mu meno Júl. Podľa mesiaca keď som ho našiel. Celú cestu sa namňa lepil ako keby ešte bez rúk a možnosti ublížiť i sa ma znažil ťahať svojim smerom. Vošli sme do lesa keď bolo asi o 13:27 výhliadka na Sliač. Keď som tam došiel, nemohol som uveriť svojim očiam. Lietadlo nespadlo, ale kde pristálo som nevidel. Začalo sa to tam kopiť zombíkmi. Našťastie to všetko Júl svojou prítomnosťou zľahčoval ako keby boli slepí. Zrazu som zbadal, ako to lietadlo je západe letiska zaparkované a ako tam zničilo kus plota. Bol som rád že to vzládli. Keďže pristálo horšie, veril som že to zvládli. Rýchlo som sa vrátil z mojim strážcom poriadku naspäť do Zvolena na sídlisko.Bolo už 14:58 a ja som sa išel kuknúť naspäť do paneláku.Stál som na balkone a čakal.Do 15:54 sa tam nik neukázal.Už som neveril že niekto príde keď zrazu došla k paneláku skupina 3mužov.1mal na sebe maskáče,2mal na sebe koženú vestu a 3mal tričko a rifle.Veľmi som sa potešil že nebudem už zombíkom čeliť sám. Za nimi sa zrazu zjavila skupina asi 20zombíkov.Zakričal som rýchlo poďte dnu. Otvoril som a hneď zavrel.2hneď tam dali gauč aby sa im nepodarilo dostať dnu. Predstavili sa mi, Boli to bratia Braňo a Jožo, a 1vojak Rasťo.Ja som im povedal že je celý 1byt čistý.kázal som im Júla a oni ho na moje počudovanie strelili do hlavy.Zakričal som nie.Vysvetlil som im že už bol neškodný a slúžil ako repelent voči zombíkom. Najedli sme sa ale Neboli veľmi zhovorčiví.Povvedali mi že sa musia dostať do kasárni aby privolali pomoc.Ja som im povedal že je brána zamknutá a nejde sa dostať dnu iba ak by sme išli cez plot. Ukázal som im, čo som dnes získal a Jožo povedal že je to jeho mačeta, ktorú musel nechať na ulici, lebo Braňa pohrýzli. Ja som im povedal nech mu odseknú nohu ale Braňo odmietal. Tak som impovedal že sa premení. ,,Blbosť." povedal mi na to Braňo. Bez jeho to nezvládneme. Išli sme ku kasárňam zadným vchodom, keď zrazu Braňo vytiahol revolver a začal strielať. Strelil do auta ktoré spustilo alarm. To upozornilo všetkých zombie v okolí. Nechápal som tomu ale Jožo áno. Rýchlo sme išli ku plotu a mňa a Rasťa prehodili cez plot. Bolo v okolí asi sto zombíkov. Zrazu si Braňo strelil do hlavy a padol na zem. Jediný kto mal strelnú zbraň. Jožo tomu nemohol uveriť a rozhodol sa že nepôjde snami do kasarní, že ide pochovať brata. Jožo si ale nevšimol že je za ním zombie tak ho pohrýzol. Počul som iba krik a seky mačetou. Chcel som sa vrátiť a pomôcť mu, ale Rasťo ma zastavil a povedal:,,Tu sme v bezpečí! Poď pôjdeme do skladu a nájdeme ti kanady a maskáče. Teraz musíme privolať pomoc a nájsť zbrane." Vošli sme do skladu, keď na nás niekto hodil slzný plyn. Bol som oslepený . Nevedel som čo sa bude diať....

To be continue