17. Marec, 2034
„Už len tento roztok zmiešať s týmto. Tááák a mám to.“ hundral si popod nos profesor Strolinský.

„A teraz len čakať na reakciu. Fajn, myslím že to už je.“ povedal profesor a zobral si do ruky injekciu do ktorej natiahol nejakú tekutinu, zmes vytvorenú z roztokov. Profesor podišiel k testovaciemu subjektu. Bolo to nehybné telo mladej ženy, ktorá umrela na rakovinu. Profesor jej zobral ruku a dal jej „vakcínu“. Čakal asi 3 hodiny, kým vakcína zareaguje a urobí to čo má, keď zrazu oči mladej ženy sa začali pomaly otvárať. Boli neuveriteľnej červenej farby. Unavený profesor sa hneď prebral a čakal čo sa stane ďalej. Telo ženy sa začalo zdvíhať a profesor sa k nej prihováral: „Ahoj, som profesor Strolinský, ten čo ťa znovu dostal medzi živých a dostane ťa opäť na nohy.“ Žena neodpovedala ale zato vydala podivný zvuk. Niečo ako „guh“. Profesor nechápavo pozeral do jej červených očí a vetu zopakoval. Žena zasa nič.

Zrazu niečo za profesorom začalo pípať. Bol to počítač, ktorý informoval a upozorňoval na stav ženy. Profesor sa obzrel a na veľkoplošnej obrazovke videl že žene poriadne fungujú vlastne iba 2 orgány. Sčasti mozog a sčasti brucho. „Je hladná!“ povedal profesor a len čo sa otočil, napadla ho. Pohrýzla ho do krku. Zariadenia zistili že v laboratóriu sa nachádza krv a hneď vyslali signál pre pomoc. Keď pomoc dorazila, profesor bol mŕtvy a na jeho tele si pochutnávala mladá žena. Takzvaná „pomoc“ mala pri sebe len obväzy a nejaké zdravotnícke prostriedky (pretože to sa väčšinou používa na zastavenie krvi), nečakali že budú potrebovať aj nejakých profesiónálnych ostreľovačov. Hneď čo ich žena uvidela, tackala sa k nim. Nevedeli čo robiť a preto nehybne stáli na mieste. Žena sa hodila na jedného z nich a druhý ju začal kopať. Tretí šiel pomôcť profesorovi, oživovať ho. Vtom momente profesor otvoril oči a záchranár si povzdychol. No nečakal že profesorovi sa zmenia oči na červeno a napadne ho. Utiekol len jeden zo záchranárov. Ten druhý.